Spoločnosť pre plánované rodičovstvo

Členská organizácia International Planned Parenthood Federation (IPPF)

Európske právo

Rada Európy: Rezolúcia o prístupe k bezpečnej a legálnej interrupcii v Európe

Dňa 16. apríla 2008 Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PZ) prijalo Rezolúciu o prístupe k bezpečnej a legálnej interrupcii v Európe (ďalej len „rezolúcia“). Rezolúcia bola prijatá na základe Správy o prístupe k bezpečnej a legálnej interrupcii v Európe pripravenej v mene Výboru pre rovnosť príležitostí žien a mužov PZ Rady Európy (RE) pani Giselou Wurm a stanoviska pani Christine McCafferty z Výboru pre sociálne veci, zdravotníctvo a rodinu PZ RE. viac…

Jurisprudencia Európskeho systému ľudských práv

Jurisprudencia Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej „Komisia“) a Európskeho súdu jasne stanovuje, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život v zmysle článku 2 odsek 1. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených chránené článkom 2, čo je v rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách (ďalej „Dohovor“)[1].

Touto otázkou sa zaoberajú nasledujúce prípady:

V prípade Paton v. Spojené kráľovstvo[2] (1980) sa manžel pokúsil zamedziť svojej tehotnej manželke prístup k interrupcii, tvrdiac, že ukončenie tehotenstva by porušilo právo plodu na život podľa článku 2. Komisia rozhodla, že slovo „každý“ v článku 2 a všade inde v dohovore nezahŕňa plody, a uznávajúc neoddeliteľnosť plodu od tehotnej ženy, dala prednosť jej právam v zmysle článku 2.[3] Komisia pritom argumentovala, že ak by článok 2 chránil plod, interrupcia by musela byť zakázaná dokonca aj v prípadoch, keď tehotenstvo predstavuje riziko pre život tehotnej ženy, Komisia stanovila:

„Život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola, bez akéhokoľvek výslovného obmedzenia, chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že ,nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“[4]

V prípade R. H. v. Nórsko[5] (1992) Komisia opäť odmietla udeliť plodu ochranu priznanú osobám v zmysle článku 2 a zamietla tvrdenie sťažovateľa, že nórsky zákon povoľujúci interrupciu pre jeho partnerku bol v rozpore s článkom 2 Dohovoru. Komisia zistila, že nórsky liberálny interrupčný zákon spadal do diskrečnej právomoci štátu, a zamietla sťažnosť.[6]

V prípade Boso v. Taliansko[7] (2002) súd nasledoval R. H. v. Nórsko a zamietol tvrdenie, že taliansky zákon povoľujúci interrupciu bol v rozpore s právom plodu na život podľa článku 2 Dohovoru. Súd nezistil porušenie článku 2, poznamenajúc, že interrupcia bola vykonaná v súlade s talianskym zákonom, ktorý zabezpečuje rovnováhu medzi záujmom ženy a štátnym záujmom chrániť plod.[8] Podobne ako v R. H. v. Nórsko sťažnosť bola zamietnutá.[9]

V prípade Vo v. Francúzsko (2004)[10] súd opätovne odmietol rozšíriť právo na život plodom v zmysle článku 2. Sťažovateľka, ktorá pre omyl lekára potratila plod chceného tehotenstva, požadovala potvrdenie nároku plodu na právo na život a trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití.[11] Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru a uzavrel že „nenarodené dieťa nie je považované za ,osobu‘ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú ,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“[12]. Súd objasnil, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by porušili Dohovor (pozri R. H. v. Nórsko, Boso v. Taliansko, Paton v. Spojené Kráľovstvo a Brüggemann a Scheuten v. Nemecko). Keďže v prípade Vo práva a záujmy tehotnej ženy neboli v rozpore s plodom, súd tiež pripustil, že štáty majú diskrečnú právomoc alebo určitú voľnosť vo vyhodnotení toho, či chrániť plod. Na druhej strane – poznamenajúc, že „neexistuje európsky súhlas o vedeckej a právnej definícii začiatku života“[13]súd odmietol zaobchádzať s plodom ako s „osobou“ dokonca aj vtedy, keď neexistuje rozpor s právami ženy. Namiesto toho – pretože „život plodu bol úzko spojený so životom matky a mohol byť chránený prostredníctvom nej“[14] – súd rozhodol, že Francúzsko nemalo podľa Dohovoru povinnosť postihovať konanie doktora ako formu zabitia.[15] Rozhodnutie v prípade Vo znovu jasne potvrdzuje predchádzajúce rozhodnutia Európskej komisie a súdu, ktoré chránia základné právo ženy na bezpečnú interrupciu, pokiaľ jej práva a záujmy sú v rozpore s právami a so záujmami plodu.

V širšom význame rozsudok v prípade Vo, odmietajúc zaobchádzať s nedbanlivým ošetrovaním ako s formou zabitia, poskytuje ochranu lekárom a poskytovateľom zdravotných služieb, ktorých by inak strach z takéhoto doplňujúceho trestu mohol odradzovať od poskytovania interrupcií. Rozsudok teda nepriamo chráni prístup žien k reprodukčnej zdravotnej starostlivosti vrátane interrupcií, ako aj k širokej škále pôrodníckej zdravotnej starostlivosti.

V najnovšom prípade Evans v. Spojené kráľovstvo (2006) sa navrhovateľka sťažovala na porušenie jej ľudských práv podľa článkov 2, 8 a 14 Dohovoru, spôsobené stiahnutím súhlasu partnera na využitie spoločne oplodnených a zmrazených embryí, ktoré chcela využiť na umelé oplodnenie. Zákon Veľkej Británie vyžaduje po stiahnutí súhlasu jednej strany zničenie embryí, čo podľa navrhovateľky porušilo právo na život zaručené článkom 2 Dohovoru. ESĽP, odvolávajúc sa na predošlé rozhodnutie v prípade Vo vs. France, opätovne odmietol uznať článok ako ochranu práva na život embrya. Keďže neexistuje široký vedecký ani právny konsenzus na európskej úrovni, ESĽP ponecháva rozhodovaciu právomoc členským štátom. V tomto duchu je rozhodujúci britský zákon, podľa ktorého „embryo nemá nezávislé práva alebo záujmy a nemôže požadovať – alebo nechať požadovať vo svojom mene – právo na život podľa článku 2 [Dohovoru]“[16].

Navyše vyčerpávajúca právna analýza súdu skúmajúca práva navrhovateľky na zachovanie embryí a práva partnera na ich zničenie neobsahovala nijaký pohľad zo strany „záujmu embryí“, čo jasne indikuje, že Dohovor nevyžaduje ochranu takýchto sporných práv.

V jednom zo skorších interrupčných prípadov, Brüggemann and Scheuten v. Nemecko[17] (1977) Komisia potvrdila nemecký zákon, ktorý kriminalizoval interrupciu po 12. týždni tehotenstva, s výnimkou ohrozenia života alebo zdravia ženy. Týmto Komisia uznala, že právo ženy na súkromný život podľa článku 8 odsek 1 Dohovoru bolo ohrozené, ale uspokojila sa s tým, že zákonné povolenie interrupcie bolo dostatočne široké na to, aby bolo v súlade s právami ženy.[18] V zistení Komisie bol implicitne vyslovený názor, že absolútny zákaz interrupcie by bol nedovoleným zásahom do práv na súkromie v zmysle článku 8.

Právo tehotnej ženy na súkromný život v kontexte interrupcie súd tiež uznal vo svojom nedávnom rozsudku Tysiac v. Poľsko (2007)[19]. Súd rozhodol, že poľská vláda zlyhala splniť svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 Európskeho dohovoru zabezpečiť sťažovateľke jej právo na rešpektovanie jej  súkromného života tým, že jej bol odopretá legálna terapeutická interrupcia. Zistenie porušenia je konkrétne založené na zlyhaní vlády ustanoviť účinnú procedúru, prostredníctvom ktorej by sa sťažovateľka mohla odvolať voči zamietnutiu zo strany lekára vyhovieť jej žiadosti o interrupciu. Poľský štát argumentoval, že poľská právna úprava chránila tiež plod a že v prípade sťažovateľky podmienky na zákonné ukončenie tehotenstva na základe zdravotných dôvodov neboli splnené. Súd poznamenal, že „Kým vnútroštátna úprava interrupcie súvisí s tradičným vyvažovaním súkromia a verejných záujmov, v prípade terapeutickej interrupcie musí byť tiež posudzovaná voči pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť fyzickú integritu budúcich matiek.“[20] V tejto súvisloti Súd usúdil, že účinné uplatňovanie práv ženy zakotvených v článku 8 si od štátu vyžaduje, aby zabezpečil, že príslušný rozhodovací proces týkajúci sa ukončenia tehotenstva je spravodlivý a poskytuje náležitý rešpekt záujmom tehotnej ženy, nie plodu, tak ako ich chráni článok 8.[21]


[1] Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách, 312 UNTS 221 (vstúpil do platnosti 3. septembra 1953). Slovensko ratifikovalo EDĽP 1. januára 1993.
[2] Paton v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 8317/78, Európska komisia pre ľudské práva, 13. máj 1980, 3 Európska správa o ľudských právach 408 (1981) (správa Komisie), tiež citovaný ako X. v. UK.
[3] Tamtiež, ods. 7–9.
[4] Tamtiež, ods. 19.
[5] R. H. v. Nórsko, rozhodnutie o prijatí sťažnosti, sťažnosť č. 17004/90, 73 rozhodnutie a správa Európskej komisie pre ľudské práva 155. 19. máj 1992.
[6] Tamtiež, Paton v. Spojené kráľovstvo, supra ods. 23.
[7] Boso v. Taliansko, sťažnosť č. 50490/99, Eur. súd pre ľudské práva. 5. sept. 2002.
[8] Tamtiež.
[9] Tamtiež.
[10] Vo v. Francúzsko, sťažnosť č. 53924/00, Eur. súd pre ľudské práva. 8. júl 2004.
[11] Tamtiež, ods. 50.
[12] Tamtiež, ods. 80.
[13] Tamtiež, ods. 84.
[14] Tamtiež, ods. 86.
[15] Súd zistil, že francúzske zákony upravujúce občianske škody z nedbanlivosti a smernice chrániace verejné zdravie boli dostatočným opravným prostriedkom pre žalobkynine poškodenie. Tamtiež, ods. 89, 92–93.
[16] Evans v. Spojené kráľovstvo (2006), Eur. Ct. H. R., App. no. 6339/05, para 46.
[17] Brüggemann a Scheuten v. Nemecko, sťažnosť č. 6959/75, 3 Eur. správa o ľudských právach 244. 1977 (ďalej „Správa Komisie“).
[18] Tamtiež.
[19] Tysiac v. Poľsko, sťažnosť č. 5410/03, Eur. súd pre ľudské práva, (20. marec 2007).
[20] Ibid. § 68, 107.
[21] Ibid. § 113.
%d bloggers like this: