Spoločnosť pre plánované rodičovstvo

Členská organizácia International Planned Parenthood Federation (IPPF)

Sexuálne a reprodukčné zdravie

(Kapitola z tieňovej správy CEDAW, 2008) Sexuálne a reprodukčné zdravie sa na Slovensku v posledných rokoch stali politickou témou, často polarizujúcou spoločnosť. Právo žien na súkromie a ochrana osobnej slobody a ľudskej dôstojnosti zaručené každej osobe v Ústave SR sa stali predmetom útokov zo strany konzervatívnych a náboženských skupín, ktorých cieľom je zamedzenie  prístupu k službám sexuálneho a reprodukčného zdravia. Táto kapitola načrtne niekoľko najaktuálnejších problémov v tejto oblasti týkajúce sa zákona o umelom prerušení tehotenstva, prekážok prístupu k službám reprodukčného zdravia (výhrada svedomia, finančná dostupnosť), návrhu Národného programu ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia v SR, sexuálnej výchovy a inštitucionálneho zabezpečenia problematiky sexuálneho a reprodukčného zdravia.   

1. Snahy o obmedzenie liberálneho zákona o umelom prerušení tehotenstva 

Právna úprava prístupu k umelému prerušeniu tehotenstva (interrupcii)[1] vyvoláva na Slovensku už niekoľko rokov intenzívnu spoločenskú diskusiu. Táto diskusia bola podnietená snahou skupiny poslancov z Kresťansko-demokratického hnutia o zmenu článku 15 Ústavy SR, ktorý upravuje právo na život. Tí sa v roku 2000 po vzore Poľska pokúsili o ústavné zakotvenie práva na život od momentu počatia, čo by v zásade viedlo k protiústavnosti súčasného zákona o umelom prerušení tehotenstva[2].

Platný zákon o umelom prerušení tehotenstva povoľuje vykonanie interrupcie na žiadosť ženy bez potreby špecifikácie dôvodov do 12. týždňa tehotenstva.[3] Okrem toho žene je možné tehotenstvo prerušiť aj neskôr za presne stanovených podmienok. Do 12. týždňa je možné tehotenstvo prerušiť zo zdravotných dôvodov ženy a do 24. týždňa z genetických dôvodov.[4] Bez ohľadu na trvanie tehotenstva sa žene tehotenstvo preruší, ak je jej život ohrozený, alebo ak plod nie je schopný života alebo je ťažko poškodený.[5]

Po neúspešnom pokuse zmeniť úpravu práva na život v samotnej ústave sa v roku 2001 skupina poslancov Národnej rady SR obrátila na Ústavný súd SR s návrhom, v ktorom namietali ústavnosť zákona o umelom prerušení tehotenstva.[6] Podľa poslancov mal byť tento zákon v rozpore s článkom 15 Ústavy SR, ktorý zaručuje každému právo na život a súčasne stanovuje, že ľudský život je hodný ochrany pred narodením.[7] Snahou poslancov bolo obmedziť prístup k interrupciám tým, že ústavný súd žiadali, aby vyslovil interrupcie vykonávané do 12. týždňa tehotenstva bez potreby špecifikácie dôvodov za v rozpore s ústavou. Navrhovatelia vychádzali z tézy, že zákonná úprava interrupcií neposkytuje plodu do 12. týždňa tehotenstva žiadnu ochranu a preto mala byť v rozpore s článkom 15 odsek 1 ústavy, ktorý podľa výkladu poslancov mal chrániť ľudský život od počatia.

Výklad poslancov, že čl. 15 ods. 1 ústavy poskytuje plodu „právo na život“, nemá podporu v medzinárodných ľudsko právnych zmluvách a príslušnej judikatúre a takisto sa nezhoduje s právnou úpravou interrupcií v prevažnej väčšine krajín Európy.[8] V decembri 2007 ústavný súd vyniesol rozhodnutie[9], v ktorom potvrdil ústavnosť zákona o umelom prerušení tehotenstva a teda aj ústavnosť interrupcií vykonávaných na žiadosť ženy do 12. týždňa tehotenstva bez potreby špecifikácie dôvodov. Podľa súdu lehota 12. týždňov pre interrupcie na žiadosť ženy nie je stanovená svojvoľne, ale „…sa odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť (eventuálne na základe sociálnej indikácie), ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10. až 15. týždňom trvania tehotenstva.“[10] Odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd zdôraznil vnútornú prepojenosť života plodu so životom tehotnej ženy a s tým spojené vyvažovanie základného práva ženy na súkromie[11] a ústavou chránenou hodnotou „nenarodeného ľudského života“.[12] V tejto súvislosti ústavný súd uviedol, že pri stanovení postupu a lehôt pre umelé prerušenie tehotenstva má zákonodarca dbať na to, aby jeho postup nebol svojvoľný a aby umožňoval „reálne rozhodnutie ženy o umelom prerušení jej tehotenstva a rešpektovanie ústavnej hodnoty nenarodeného ľudského života“.[13]

Okrem neústavnosti zákona o umelom prerušení tehotenstva, poslanci napadli ústavnosť právnej úpravy lehoty na vykonanie interrupcie z genetických dôvodov stanovenej vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR, ktorá vykonáva zákon o umelom prerušení tehotenstva.[14] Podľa týchto poslancov mala vyhláška, konkrétne §2 ods. 3, byť v rozpore s §4 zákona povoľujúceho prerušiť tehotenstvo bez potreby špecifikácie dôvodov do 12. týždňa tehotenstva tým, že stanovovala dlhšiu lehotu na prerušenie tehotenstva z genetických dôvodov a to do 24. týždňa tehotenstva. Ústavný súd sa jasne vyjadril, že §2 ods. 3 vyhlášky nie je v rozpore s §4 zákona, nakoľko §2 ods. 3 vyhlášky upravuje interrupcie z genetických dôvodov, kým §4 zákona upravuje iný druh interrupcie a to interrupcie na žiadosť bez potreby špecifikácie dôvodov.[15] Prerušenie tehotenstva z genetických dôvodov spadá pod interrupcie zo zdravotných dôvodov, ktoré upravuje §5 zákona o umelom prerušení tehotenstva. Ustanovenie §5 umožňuje prerušiť tehotenstvo, ak „je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu“, ale nestanovuje žiadne lehoty na vykonanie týchto interrupcií. Tieto lehoty sú upravené v príslušnej vyhláške.

Napriek tomu, že ústavný súd nezistil rozpor §2 ods. 3 vyhlášky s §4 zákona, považoval za potrebné preskúmať, či vyhláška stanovením lehoty na vykonanie interrupcie z genetických dôvodov neprekročila rámec zákona. Inak povedané, súd skúmal, či je možné upraviť lehotu na prerušenie tehotenstva v predpise, ktorý má nižšiu právnu silu než zákon. Ústavný súd dospel k záveru, že tak podstatná otázka zákonnej úpravy, akou je lehota na vykonanie interrupcie, musí byť upravená iba zákonom a z toho dôvodu rozhodol, že príslušné ustanovenie vyhlášky  prekročilo medze zákona.[16] Súd zároveň zdôraznil, že týmto záverom nespochybňuje genetický dôvod ako jeden z opodstatnených dôvodov prerušenia tehotenstva.[17] Následkom toho je nevyhnutné, aby sa lehota na prerušenie tehotenstva z genetických dôvodov zakotvila v zákone o umelom prerušení tehotenstva. V apríli 2008 Ministerstvo zdravotníctva SR pripravilo návrh novely zákona o umelom prerušení tehotenstva, v ktorej navrhuje doplnenie 24 týždňovej lehoty pre interrupcie z genetických dôvodov do zákona. V čase dokončovania tejto kapitoly ministerský návrh novely nebol ešte predložený na rokovanie vlády SR. Právna úprava lehôt na vykonanie interrupcií z genetických dôvodov a ďalších zdravotných dôvodov bola ešte v roku 2003 predmetom poslaneckého návrhu novely zákona o umelom prerušení tehotenstva. Tento návrh však na tlak cirkvi nebol nakoniec schválený.

Ďalším pokusom o obmedzenie prístupu k bezpečným a legálnym interrupčným službám bol návrh novely zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorý v januári 2008 predložili dvaja poslanci Kresťansko demokratického hnutia a poslankyňa Hnutia za demokratické Slovensko.[18] K obmedzeniam, ktoré navrhovali patrilo stanovenie  povinnej trojdňovej čakacej lehoty pre interrupcie na žiadosť ženy bez potreby špecifikácie dôvodov, či posunutie vekovej hranice pre súhlas zákonného zástupcu s interrupciou zo 16 rokov na dosiahnutie plnoletosti. Všetky tieto požiadavky by obmedzili prístup žien k prerušeniu tehotenstva a teda ich právo rozhodnúť sa slobodne o tom, či chcú mať deti a kedy. Tento návrh bol v máji 2008 národnou radou zamietnutý. Nie je však vylúčené, že sa tieto požiadavky pokúsia ich navrhovatelia presadiť počas rokovania o spomínanom návrhu novely zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorý pripravilo ministerstvo zdravotníctva.

2. Prekážky účinného prístupu k službám sexuálneho a reprodukčného zdravia

Výhrada svedomia

Prístup k službám sexuálneho a reprodukčného zdravia je na Slovensku značne obmedzený uplatňovaním výhrady svedomia k týmto službám. Výhradu svedomia si neuplatňujú len zdravotnícki pracovníci, ale častokrát ju zneužíva vrcholový manažment nemocnice, ktorý v mnohých prípadoch jednoducho zakáže vykonávať určité výkony (spravidla interrupcie, prípadne sterilizácie) bez ohľadu na názor jej zdravotníckych pracovníkov. Tieto nemocnice tak konajú v rozpore so samotnou podstatou výhrady svedomia, ktorú si môže uplatňovať iba fyzická osoba. Napríklad v hlavnom meste Bratislava z piatich verejných nemocníc poskytuje interrupcie už iba jedna. Vo veľkých krajských mestách Trnava a Nitra neposkytuje interrupcie ani jedna nemocnica. Okrem toho čím častejšie sa vyskytujú prípady, kedy gynekológovia/gynekologičky odmietajú predovšetkým z náboženských dôvodov poskytovať poradenstvo v oblasti plánovaného rodičovstva, predpísať antikoncepciu a lekárne odmietajú predávať antikoncepciu vrátane núdzovej antikoncepcie.

Možnosť uplatniť si výhradu svedomia k akémukoľvek zdravotnému výkonu poskytuje zdravotníckym pracovníkom[19] Etický kódex zdravotníckeho pracovníka (ďalej len „etický kódex“), ktorý tvorí prílohu k zákonu o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[20] Podľa etického kódexu „[o]d zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb.“[21] Etický kódex ukladá tým, ktorí si uplatnia výhradu svedomia povinnosť informovať o tom svojho zamestnávateľa. Rovnako je takýto zdravotnícky pracovník, či pracovníčka povinná informovať svojich pacientov a pacientky o tom, že si uplatňuje výhradu svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.[22]

Aj keď etický kódex upravuje niektoré povinnosti zdravotníkov uplatňujúcim si výhradu svedomia, zabezpečenie účinného prístupu k službám zdravotnej starostlivosti si vyžaduje doplnenie ďalších dôležitých povinností. Ide predovšetkým o povinnosť zdravotníckej pracovníčky/pracovníka bez meškania odporučiť pacientku/a k zdravotníckemu pracovníkovi, ktorý tento zdravotný výkon poskytne. Zdravotnícky pracovník uplatňujúci si výhradu svedomia k službe sexuálneho a reprodukčného zdravia by mal mať tiež povinnosť informovať pacientku o jej zdravotnom stave a poskytnúť objektívne informácie o všetkých službách sexuálneho a reprodukčného zdravia.

Okrem stanovenia povinností zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok by mal mať poskytovateľ zdravotníckych služieb (tj. nemocnica alebo iné zdravotnícke zariadenie alebo fyzická osoba, ak je poskytovateľkou zdravotnej starostlivosti) povinnosť zabezpečiť vykonávanie celého rozsahu zákonom povolených služieb sexuálneho a reprodukčného zdravia vrátane tých, ktoré zdravotnícky pracovník odmieta vykonať z dôvodu svojho svedomia. Štát by mal preto zabezpečiť, aby každé zdravotnícke zariadenie zamestnalo dostatočný počet zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok neuplatňujúcich si výhrady vo svedomí, aby sa zaistil účinný prístup k daným službám zdravotnej starostlivosti.  Zdravotnícke zariadenia založené cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou môžu byť z tejto povinnosti vyňaté, ale aj tie by mali bez meškania poskytnúť prerušenie tehotenstva v prípade bezprostredného ohrozenia života tehotnej ženy. Okrem toho by cirkevné zdravotnícke zariadenia mali mať povinnosť informovať ženu o najbližšom zariadení, ktoré jej interrupciu vykoná, ak si žena želá svoje tehotenstvo prerušiť a nejde o prípad bezprostredného ohrozenia jej života.

Popri etickom kódexe sa na možnosť uplatniť si výhradu vo svedomí odvoláva Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou[23] (ďalej len „Základná zmluva“) z roku 2000. Tá v článku 7 uznala právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi.[24] Toto ustanovenie ďalej stanovuje, že rozsah a podmienky uplatnenia výhrad vo svedomí upraví osobitná medzinárodná zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou. V praxi existujú prípady, kedy si niektorí zdravotnícki pracovníci, ba dokonca aj celé nemocnice financované štátom uplatňujú „neobmedzenú“ výhradu svedomia a to najmä vo vzťahu k umelému prerušeniu tehotenstva odvolaním sa na článok 7 Základnej zmluvy.

V roku 2004 Ministerstvo spravodlivosti SR pripravilo na základe čl. 7 Základnej zmluvy návrh čiastkovej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí.[25] Podľa tohto návrhu by sa možnosť uplatniť si výhradu svedomia riadila výlučne katolíckou vieroukou. Táto zmluva, ak by bola prijatá, by mala status medzinárodnej ľudsko právnej zmluvy a tak by na základe čl. 7 ods. 5 Ústavy SR mala prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prednosť tejto zmluvy pred zákonmi by viedla k neodôvodnenému zvýhodňovaniu veriacich Rímsko-katolíckej cirkvi, nakoľko zmluva by poskytovala výhradu svedomia osobám, ktorých svedomie sa riadi učením Rímsko-katolíckej cirkvi.

Zmluva by umožnila neobmedzene uplatňovať výhrady vo svedomí v širokej škále oblastí spoločenského života, vrátane zdravotnej starostlivosti, vzdelania a poskytovania právnych služieb. V rámci týchto oblastí by bolo možné odmietnuť akýkoľvek výkon alebo činnosť, ktorá je v rozpore so svedomím danej osoby. V kontexte zdravotnej starostlivosti by osoby, ktorých svedomie sa riadi katolíckou vieroukou, mohli odmietnuť vykonať alebo participovať na akýchkoľvek výkonoch vrátane služieb reprodukčného zdravia. S výnimkou povinnosti poskytnúť výkon, ak je život alebo zdravie pacientky/pacienta v ohrození, návrh zmluvy neupravuje ďalšie povinnosti zdravotníckych pracovníkov/pracovníčok uplatňujúcich si výhradu vo svedomí, ktoré by zabezpečili účinný prístup k službám reprodukčného zdravia.

Na Slovensku sa približne 70 percent populácie hlási k Rímsko-katolíckej viere.[26]  Prijatie návrhu zmluvy by fakticky viedlo  k situácii, kedy  by štát poskytoval len tie zdravotné výkony, ktoré sú v súlade s katolíckou vieroukou. Ak by na Slovensku odmietlo  70 percent gynekológov a gynekologičiek predpísať antikoncepciu, vykonať sterilizáciu, interrupciu alebo asistovanú reprodukciu, tieto služby zdravotnej starostlivosti by sa stali prakticky nedostupné.[27]  Podobná situácia by nastala v prípade sexuálnej výchovy, ktorej výučbu by mohol odmietnuť učiteľ/učiteľka, ktorej svedomie sa riadi katolíckou vieroukou. Prístup k službám sexuálneho a reprodukčného zdravia vrátane informácií o moderných antikoncepčných metódach a spôsoboch ochrany proti sexuálne prenosným infekciám, vrátane HIV/AIDS by sa tak v podstatnej miere obmedzil. Takéto obmedzenie môže viesť k nárastu neželaných tehotenstiev predovšetkým medzi dospievajúcimi dievčatami, ako aj k nárastu interrupcií vykonaných v podmienkach, ktoré nie sú bezpečné najmä z profesionálneho a hygienického hľadiska a zvýšeniu sexuálne prenosných infekcií, vrátane HIV/AIDS.[28]

Návrh zmluvy sa v roku 2005 stal predmetom diskusie na úrovni Európskej únie. Následne v októbri 2005 nezávislí právni experti a expertky Európskej únie (Network of Independent Experts on Fundamental Rights) vydali právne stanovisko k otázke návrhu zmluvy a výhrady svedomia.[29] Podľa tohto stanoviska výhrada svedomia z náboženských dôvodov môže byť považovaná za súčasť slobody myslenia, svedomia a náboženstva. Tam, kde sa uplatňovanie práva na výhradu svedomia dostáva do konfliktu s inými právami a slobodami, je nevyhnutné obmedziť výkon výhrady svedomia vytvorením primeranej rovnováhy medzi konfliktnými právami a slobodami. V kontexte umelého prerušenia tehotenstva stanovisko zdôrazňuje potrebu prijatia regulačných mechanizmov/záruk, ktorými sa zabezpečí účinný prístup k zákonom povoleným interrupčným službám na jednej strane a možnosť uplatniť si právo na výhradu svedomia na strane druhej.[30]

Návrh zmluvy doteraz nebol vládou ani národnou radou prerokovaný. V janurári 2006 vtedajší predseda vlády SR odmietol, aby bol daný návrh zmluvy predmetom rokovania vlády SR. Reakciou na toto rozhodnutie bolo vystúpenie iniciátora a podporovateľa návrhu – Kresťansko demokratického hnutia – z vládnej koalície, čo malo za následok jej rozpad a predčasné parlamentné voľby. Predovšetkým zo strany Kresťansko demokratického hnutia a ich sympatizantov sa naďalej vyvíjajú tlaky, aby sa táto zmluva schválila.  V apríli 2008 skupina občanov zaslala Národnej rade SR petíciu na podpísanie a ratifikovanie návrhu zmluvy, ktorá bola zaradená do programu májovej schôdze národnej rady. V čase dokončovania tejto kapitoly rokovanie o príslušnej petícii ešte neprebehlo.

Podstatná väčšina služieb reprodukčného zdravia je užívaná ženami. Úprava možnosti uplatniť si výhradu svedomia k týmto službám zdravotnej starostlivosti bez prijatia dostatočných záruk vo forme regulačných mechanizmov zameraných na zabezpečenie účinného prístupu k daným službám tak predstavuje neprimerané bremeno pre ženy a dievčatá a teda ich diskriminuje v prístupe k zdravotnej starostlivosti (čl. 12 Dohovoru) a porušuje ich právo sa „slobodne a zodpovedne rozhodnúť o počte a čase narodenia svojich detí“ ( čl. 16 ods.1 písm. e) Dohovoru).

Slovenskej republike vyplýva z CEDAW Dohovoru povinnosť prijať opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti zdravotnej starostlivosti s cieľom zabezpečiť na základe rovnosti mužov a žien prístup k zdravotníckym službám, vrátane tých, ktoré súvisia s plánovaným rodičovstvom (čl. 12). Slovensko sa takisto zaviazalo,, že že zabezpečí ženám „…rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.“ (čl. 16).  V súvislosti s uplatňovaním výhrady svedomia lekármi sa Výbor jasne vyjadril, že:

Je diskriminačné, ak zmluvný štát (Dohovoru) odmietne poskytnúť určité služby zdravotnej starostlivosti ženám. Napríklad, ak poskytovatelia služieb zdravotnej starostlivosti odmietnu na základe výhrady svedomia vykonať takého služby, štát musí prijať opatrenia na to, aby boli ženy odporučené k alternatívnemu poskytovateľovi.[31]

Ak zmluvná strana nezaistí účinný prístup k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí si neuplatňujú výhradu voči zdravotným výkonom reprodukčného zdravia ide podľa Výboru o porušenie reprodukčných práv žien.[32] Slovensko nezabezpečuje účinný prístup k  službám reprodukčného zdravia a tak porušuje svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z CEDAW Dohovoru, ako aj z iných medzinárodných ľudsko právnych zmlúv.

Ekonomické bariéry prístupu k službám reprodukčného zdravia

Ako uvádza odsek 257 vládnej správy k CEDAW Dohovoru[33] „[n]a základe štatistických údajov užívanie moderných antikoncepčných metód u žien v plodnom veku (15 – 49 rokov) stúplo z 2% v roku 1998 na 18,5% v roku 2002“ a na takmer 25,4 % v roku 2004[34], čo malo vplyv na pokles interrupcií. Od roku 1990 klesol počet umelých prerušení tehotenstiev zo 47 901 na 12 261 v roku 2005.[35]  Napriek tomuto poklesu podiel počtu interrupcií na 1000 živonarodených detí u dospievajúcich dievčat zostáva takmer nezmenený.[36] Primárnymi dôvodmi tohto stavu je obmedzený prístup mladých ľudí k moderným metódam  antikoncepcie a nízka úroveň sexuálnej výchovy na základných a stredných školách.

Podľa súčasnej praxe je antikoncepcia hradená v plnom rozsahu pacientkou. Najlacnejšia hormonálna antikoncepcia (tzv. pipulka) stojí ca. desatinu z mesačného príjmu vyplácaného formou tzv. aktivačných príspevkov alebo 3% z rodičovského príspevku, ktorý dostáva rodič na rodičovskej dovolenke. Pomerne vysoká cena antikoncepcie má za následok, že predovšetkým dospievajúce dievčatá, mladé ženy a ženy zo sociálne znevýhodnených skupín si nemôžu slobodne zvoliť pre ne najvhodnejšiu metódu antikoncepcie, nakoľko sú pri výbere obmedzované  výškou ceny. Takto sa pre mnohé ženy prevažne z vyššie spomínaných skupín antikoncepcia stáva nedostupnou z finančných dôvodov.

Podobne ďalšie služby reprodukčného zdravia, akými sú interrupcia a sterilizácia, sa pohybujú v cenách na úrovni minimálneho príjmu (ca. 7000 SKK = ca. 355 USD). Ak výkon interrupcie alebo sterilizácie nie je podmienený zdravotným dôvodom, tak sú tieto služby plne hradené pacientkou. Vysoké poplatky za tieto zdravotné výkony podstatne sťažujú prístup predovšetkým mladých žien a žien zo sociálne znevýhodnených skupín k týmto službám zdravotnej starostlivosti.

Ministerstvo zdravotníctva SR v návrhu Národného programu ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia v SR si kladie za cieľ aj zabezpečenie dostupnosti všetkých antikoncepčných metód, ako aj dostupnosti interrupčných služieb pre ženy zo sociálne znevýhodnených skupín[37], ale zo samotného návrhu nie je jasné, akým spôsobom ministerstvo plánuje túto úlohu zrealizovať.

Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva sa vo svojom Všeobecnom komentári 14 jasne vyslovil, že článok 12 Medzinárodného paktu pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva (právo na najvyššie dosiahnuteľný štandard zdravia) zahŕňa povinnosť štátu zabezpečiť, aby služby zdravotnej starostlivosti vrátane služieb reprodukčného zdravia boli finančne dostupné pre všetky osoby. Poplatky za tieto služby vrátane služieb sexuálneho a reprodukčného zdravia musia byť založené na princípe spravodlivosti, ktorý vyžaduje, aby znevýhodnené osoby neboli neprimerane zaťažené výdavkami za služby zdravotnej starostlivosti v porovnaní s osobami v lepšej ekonomickej pozícii.[38] Podobne aj Výbor pre odstránenie diskriminácie žien zdôraznil, aby štáty eliminovali prekážky, ktoré bránia ženám vo včasnom a finančne dostupnom prístupe k službám reprodukčného zdravia vrátane vysokých poplatkov za dané služby.[39] Slovenská republika tým, že doteraz neprijala opatrenia, ktoré by z dlhodobého hľadiska zabezpečili finančnú dostupnosť moderných antikoncepčných metód a ďalších služieb sexuálneho a reprodukčného zdravia pre všetky ženy, porušuje článok 12 a 16 ods. 1 písm. e) CEDAW Dohovoru a článok 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Súhlas zákonného zástupcu s interrupciou

Podľa platného zákona o umelom prerušení tehotenstva dospievajúce dievča mladšie ako 16 rokov potrebuje na vykonanie interrupcie súhlas rodiča alebo iného zákonného zástupcu. U dievčaťa medzi 16. – 18. rokom veku má lekár povinnosť vyrozumieť zákonného zástupcu o tom, že jej tehotenstvo bolo prerušené. Táto úprava nereflektuje skutočnosť, že niektoré dospievajúce dievčatá si  z rôznych dôvodov neželajú, aby o ich tehotenstve a jeho prípadnom prerušení vedeli rodičia. Požiadavka súhlasu alebo vyrozumenia rodiča s prerušením tehotenstva môže viesť k porušeniu práv pacientky na súkromie a zachovanie mlčanlivosti.

V súčasnom období zvyšujúci sa dôraz na rozvíjajúce sa schopnosti dieťaťa a jeho právo na to, aby jeho záujmom bola venovaná náležitá pozornosť, by mali byť odzrkadlené aj pri úprave umelého prerušenia tehotenstva. Preto ak má dospievajúce dievča mladšie ako 16 rokov dostatočne vyvinuté rozumové a vôľové schopnosti na to, aby mohla urobiť informované rozhodnutie o prerušení svojho tehotenstva alebo jeho pokračovaní, nemal by sa v jej prípade požadovať súhlas ani vyrozumenie zákonného zástupcu. U dievčat medzi 16.-18. rokom veku by sa nemalo požadovať vyrozumenie rodiča, nakoľko sa robí po prerušení tehotenstva, čiže sa tu predpokladá, že dievča je schopné dať tzv. informovaný súhlas. Naviac táto požiadavka môže mať pre dievča rovnaký účinok ako súhlas rodiča, ak si dievča neželá, aby jej rodičia vedeli o tom, že otehotnela a že podstúpila interrupciu. Výbor pre práva dieťaťa, ktorý dohliada nad dodržiavaním Dohovoru o právach dieťaťa, upozornil na to, že „ak je dospievajúca osoba dostatočne vyspelá, má sa informovaný súhlas obdržať od samotnej dospievajúcej/dospievajúceho, kým rodičia by mali byť informovaní len vtedy, ak je to v „najlepšom záujme dieťaťa“ (čl. 3 Dohovoru)“.[40]

3. Sexuálna výchova

Na Slovensku sexuálna výchova neexistuje ako samostatný predmet, ale je súčasťou iných učebných predmetov, najmä etickej výchovy, náboženskej výchovy a biológie (pozri vládnu správu odseky 113 – 116). Desať rokov po tom, čo ministerstvo školstva schválilo nové osnovy sexuálnej výchovy, na základných školách úroveň a kvalita tejto výchovy je naďalej veľmi nízka. Dospievajúce dievčatá a chlapci bežne nedostávajú relevantné informácie o prevencii nechceného tehotenstva a sexuálne prenosných infekcií vrátane HIV/AIDS, o sexuálnej orientácii či o právach spojených so sexuálnym a reprodukčným zdravím.

Ako uvádza táto tieňová správa v kapitole k rodovým stereotypom, učebnice sexuálnej výchovy (oficiálne sa volá „výchova k manželstvu a rodičovstvu“) odrážajú štruktúru rodových stereotypov. Samotný spôsob a rozsah sexuálnej výchovy v zásade závisí od konkrétneho učiteľa/učiteľky a charakteru daného učebného predmetu.

Skupina odborníkov a odborníčok na sexuálnu výchovu, učiteľov a učiteliek a ľudskoprávnych aktivistov a aktivistiek v spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre plánované rodičovstvo (SSPR) pripravila nový materiál – Metodickú príručku pre sexuálnu výchovu na druhom stupni základných škôl. Táto príručka bola doplnená o pracovné zošity určené pre žiakov a žiačky. V roku 2007 SSPR začala s distribúciou príručky a školením pre učiteľov a učiteľky a zároveň požiadala ministerstvo školstva o akreditáciu týchto materiálov. Následne na to Konferencia biskupov Slovenska (KBS) začala masívnu kampaň proti týmto materiálom. Podľa KBS „nejde o integrálnu výchovu k sexuálnemu životu, ale o technickú príručku. Pripravila ju spoločnosť, ktorá nie je naklonená kultúre života, ale naopak. Je o nej verejne známe, že propaguje myšlienky a hodnoty kultúry smrti.”[41].  

 KBS zaslala ministrovi školstva otvorený list[42], v ktorom ho žiadala o zamietnutie týchto materiálov ako nevhodných. Po tejto intervencii ministerstvo školstva odmietlo danej metodológii SSPR udeliť akreditáciu.

 4. Program ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia v SR

 Na Slovensku zatiaľ chýba ucelená stratégia týkajúca sa sexuálneho a reprodukčného zdravia. V decembri 2007 Ministerstvo zdravotníctva SR predstavilo návrh Národného programu ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia v SR (pozri odsek 259 vládnej správy), ktorý vláda doteraz neschválila najmä pre odpor zo strany nábožensky motivovaných skupín a predstaviteľov Katolíckej cirkvi. Návrh programu pripravený ministerstvom vychádza predovšetkým zo zásad Svetovej zdravotníckej organizácie a Akčného programu Medzinárodnej konferencie pre populáciu a rozvoj (Káhira, 1994).

 Napriek týmto dôležitým východiskám má návrh programu niekoľko zásadných nedostatkov. Ide predovšetkým o nedostatočné zdôraznenie ľudskoprávneho aspektu a princípov sexuálneho a reprodukčného zdravia identifikovaním prepojenia sexuálneho a reprodukčného zdravia s ľudskými  právami a slodami garantovanými v Ústave SR a príslušných medzinárodných ľudskoprávnych zmluvách (napríklad CEDAW Dohovor je napriek jeho dôležitosti pre túto oblasť spomínaný iba v jednej vete).  Takisto nie je z programu jasná výška finančných prostriedkov vyčlenených na implementáciu cieľov a úloh programu na najbližšie obdobie a ani odkiaľ sa tieto zdroje budú čerpať, čo ohrozuje realizáciu samotného programu.  Okrem toho je nevyhnutné, aby výška týchto prostriedkov bola dostatočná pre zabezpečenie systematickej a účinnej implementácie jednotlivých úloh.  

 5. Prístup k asistovanej reprodukcii

 Ako konštatuje návrh Národného programu ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia na Slovensku pretrváva nízky počet zákrokov asistovanej reprodukcie. V roku 2005 sa v Slovenskej republike narodilo len 0,3 %[43] detí po niektorej z techník asistovanej reprodukcie. Pár, ktorý sa podrobí in vitro fertilizácii, musí za jeden cyklus zaplatiť finančnú čiastku na úrovni dvojnásobku minimálnej mzdy, ak sa naň nevzťahuje možnosť úhrady zo zákonného zdravotného poistenia, čo obmedzuje dostupnosť tejto služby pre mnohé páry. Zo zákonného zdravotného poistenia sa uhrádzajú maximálne tri cykly výkonov asistovanej reprodukcie u žien do 39. roku života zo zdravotných dôvodov.[44] Vykonanie zákroku umelého oplodnenia je podmienené manželstvom alebo stálym heterosexuálnym vzťahom pacientky[45]. Toto opatrenie je diskriminačné voči samostatne žijúcim ženám, ktoré by chceli otehotnieť pomocou metód asistovanej reprodukcie, ako i voči ženám žijúcich v homosexuálnom vzťahu.

 6. Inštitucionálne zabezpečenie

V rovine inštitucionálneho zabezpečenia oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia patrí do kompetencie Ministerstva zdravotníctva SR. To vytvorilo tzv. etickú komisiu, ktorá je okrem iného zodpovedná za prerokovávanie materiálov legislatívnej i nelegislatávnej povahy týkajúcich sa otázok sexuálneho a reprodukčného zdravia. V etickej komisii sú okrem lekárov a biológov zastúpení aj dvaja zástupcovia cirkvi, avšak ženské mimovládne organizácie v nej zastúpenie nemajú a to aj napriek tomu, že  komisia prerokováva prevažne otázky z oblasti reprodukčného a sexuálneho zdravia, ktoré sa vo veľkej miere a niekedy výlučne týkajú žien a dievčat. Navyše, z trinástich riadnych členov je len jedna žena.

7. Odporúčania vláde SR a iným štátnym orgánom

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujeme, aby vláda SR a príslušné orgány verejnej správy a samosprávy pri implementácii záväzkov v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia venovali náležitú pozornosť nasledujúcim odporúčaniam:

1. V zákone o zdravotnej starostlivosti explicitne zakotviť právo každej osoby na prístup k službám reprodukčného a sexuálneho zdravia. 

2. Prijať opatrenia na zabezpečenie včasného a nediskriminačného prístupu k bezpečným, legálnym, finančne dostupným a akceptovateľným službám reprodukčného a sexuálneho zdravia (napr. zabezpečiť dostatočný počet zdravotníckych zariadení poskytujúcich služby sexuálneho a reprodukčného zdravia, tak aby boli v primeranej blízkosti od bydliska/pracoviska osoby, hradiť poplatky za služby sexuálneho a reprodukčného zdravia z verejného zdravotného poistenia, pri poskytovaní týchto služieb prihliadať na potreby a záujmy pacientky a rešpektovať jej práva a slobody).

3. Upraviť uplatňovanie výhrady svedomia zdravotníckymi pracovníkmi tak, aby neobmedzovalo efektívny prístup k službám reprodukčného a sexuálneho zdravia. Táto úprava by mala predovšetkým uložiť zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam uplatňujúcim výhradu svedomia nasledovné povinnosti: 

a) povinnosť bez meškania odporučiť pacientku/pacienta k inému lekárovi, ktorý neodmieta vykonať požadovaný zdravotný výkon,

b) povinnosť bez meškania vykonať daný zdravotný výkon v prípade ohrozenia zdravia a života pacientky/pacienta,

c) povinnosť bez meškania poskytnúť objektívne informácie o všetkých službách sexuálneho a reprodukčného zdravia vrátane tej, ku ktorej si uplatňujú výhradu svedomia,

d) povinnosť bez meškania písomne oznámiť svojmu zamestnávateľovi, pacientkám a pacientom, že si uplatňuje výhradu svedomia a ku ktorým zdravotným výkonom.

4. Zabezpečiť, aby si výhradu svedomia mohli uplatňovať iba fyzické osoby a nie inštitúcie a aby každé zdravotnícke zariadenie s výnimkou zariadenia založeného cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou zamestnalo dostatočný počet zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok, ktorí si nemienia uplatňovať výhradu svedomia.  Cirkevným zdravotníckym zariadeniam stanoviť povinnosť vykonať prerušenie tehotenstva, ak je život ženy v bezprostrednom ohrození a informovať ženu o najbližšom zariadení, ktoré jej interrupciu vykoná, ak si žena želá svoje tehotenstvo prerušiť a nejde o prípad bezprostredného ohrozenia jej života.

5. Právne upraviť postup pri porušení zákonných podmienok pre uplatnenie výhrady svedomia, vrátane oprávnenia podať sťažnosť na kompetentný orgán, ktorý by mal rozhodnúť bez meškania, aby sa zabezpečil účinný prístup k danej službe.

6. Zabezpečiť prístup žien zo všetkých sociálnych a vekových skupín ku všetkým moderným antikoncepčným metódam tak, aby aspoň pre sociálne znevýhodnené skupiny žien a mladé ženy boli plne hradené z verejného zdravotného poistenia alebo subvencované štátom prostredníctvom osobitných príplatkov.

7. Zabezpečiť všetkým dospievajúcim a mladým ľuďom prístup k objektívnej a úplnej sexuálnej výchove vrátane informácií o ľudskej sexualite, všetkých metódach antikoncepcie a sexuálne prenosných infekciách, vrátane HIV/AIDS. Prijať tzv. minimum sexuálnej výchovy, ktoré by zahŕňalo vyššie uvedené informácie a bolo by poskytované všetkým žiakom a žiačkam na druhom stupni základnej školy. Zabezpečiť, aby táto výchova reflektovala aj špeciálne potreby rómskych žien a dievčat. 

8. Zabezpečiť všetkým ženám prístup k metódam asistovanej reprodukcie bez ohľadu na ich rodinný stav, sexuálnu orientáciu, socio-ekonomický pôvod alebo iný dôvod.

9. Prijať návrh Národného programu ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia v SR pripravený Ministerstvom zdravotníctva SR doplnený o ľudsko právny aspekt sexuálneho a reprodukčného zdravia prostredníctvom identifikácie ľudských práv a základných slobôd garantovaných právnym poriadkom SR a každoročne vyčleniť dostatočné množstvo finančných prostriedkov nevyhnutných na jeho systematickú a účinnú implementáciu.

10. Prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií napr. Slovenskej zdravotníckej univerzity, zabezpečiť celoživotné vzdelávanie lekárov a lekárok a iných zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok o základných zásadách práv pacientov vrátane právnej úpravy informovaného súhlasu. Vytvoriť mechanizmy supervízie prístupu lekárov k pacientkám a pacientom, tak aby lekári boli vedení nielen k dodržiavaniu platnej právnej úpravy, ale i k schopnostiam aplikovať ju v komunikácii s  pacietkami a pacientmi, rešpektujúc individuálne potreby každej a každého z nich. Vláda by mala taktiež zabezpečiť dôslednú etickú prípravu zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok na kontakt s pacientmi a pacientkami z odlišného sociokultúrneho prostredia.

11. Aktívne prizývať ženské a ľudskoprávne mimovládne organizácie zaoberajúce sa sexuálnym a reprodukčným zdravím a právami k tvorbe a implementácii programov a politík sexuálneho a reprodukčného zdravia a tieto organizácie podporovať v ich činnosti. Zabezpečiť, aby etická komisia pri Ministerstve zdravotníctva SR mala zastúpenie aj zo ženských mimovládnych organizácií.

Adriana Lamačková, Možnosť voľby

Oľga Pietruchová, Možnosť voľby a Spoločnosť pre plánované rodičovstvo

 


[1] Táto kapitola používa striedavo pojem umelé prerušenie tehotenstva a interrupcia, pričom s týmito pojmami narába ako s obsahovo identickými. Zákon SNR č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. (ďalej len „zákon o umelom prerušení tehotenstva”) a vyhláška Ministerstva zdravotníctva SSR č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva  zákon SNR č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 98/1995 Z. z. (ďalej len „vyhláška k zákonu č. 73/1986 Zb.”) používajú pojem umelé prerušenie tehotenstva.

[2] Ibid. 

[3] §4 zákona o umelom prerušení tehotenstva, ibid., stanovuje: „Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.“

[4] §2 ods. 1 a 3 vyhlášky, op. cit., stanovujú: „(1) Zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskoršie do dvanásť týždňov jeho trvania. […]
(3) Z genetických dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo do dvadsaťštyri týždňov jeho trvania.“

[5] §2 ods. 2 vyhlášky, ibid., stanovuje: „Bez ohľadu na trvanie tehotenstva možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený.“

[6] Návrh podľa čl. 125 písm. a), písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, 3. máj 2001, Rvp 278/01.

[7] Ćlánok 15 ods. 1 Ústavy SR, zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších právnych predpisov, stanovuje: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

[8] Pozri Písomné pripomienky k PL. ÚS 12/01 súlad zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. s ústavou, (tzv. amicus curiae, v preklade „priateľ súdu“), pripravené Centrom pre reprodukčné práva, Právnou klinikou medzinárodných ženských ľudských práv pri Právnickej fakulte City University of New York v spolupráci s OZ Možnosť voľby a Spoločnosťou pre plánované rodičovstvo, apríl 2007, dostupné na http://www.moznostvolby.sk. Tieto pripomienky boli v apríli 2007 zaslané ústavnému súdu.

[9] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 12/01-297, 4. december 2007, [Nález PL.ÚS 12/01-297].

[10] Ibid., časť II.B ods. 4.

[11] Právo na súkromie je chránené čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR.  Článok 16 ods. 1 stanovuje: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Článok 19 ods. 2 stanovuje: „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.”

[12] Nález PL.ÚS 12/01-297, op. cit., časť II.A.2. ods. 2.3, 2.4.

[13] Zdôraznenie doplnené autorkami. Ibid.  ods. 2.4.

[14] Vyhláška č. 74/1986 Zb., op. cit.

[15] Nález PL.ÚS 12/01-297, op. cit., časť III ods. 3.

[16] Ibid. časť III ods. 6, 7.

[17] Ibid. ods. 7.

[18]   Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb., č. parl. tlače 539, 11. január 2008, predložený poslancami Pavlom Hrušovským (KDH), Danielom Lipšicom (KDH) a poslankyňou Ľudmilou Muškovou (HZDS-ĽS), dostupný na http://www.nrsr.sk/default.aspx?sid=zakony/prehlad.

[19] Podľa §27 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov sa pod zdravotníckym pracovníkom rozumejú nasledovné kategórie: lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, laborant, asistent, technik, iný zdravotnícky pracovník.

[20] Zákon č. 578/2004 Z.z. , ibid..

[21] Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov, časť „Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania“, ods. 3. 

[22] Ibid.

[23] Zmluva č. 326/2001 Z.z. Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.

[24] Článok 7 Základnej zmluvy, ibid., stanovuje: „Slovenská republika uznáva každému právo uplatnovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.”

[25] Návrh Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí z novembra 2004. Tento návrh bol v prvej polovici roka 2005 upravený a to najmä na základe pripomienok Legislatívnej rady vlády SR. Naďalej však obsahuje väčšinu zásadných nedostatkov vytýkaných v právnej analýze, na základe ktorej bola pripravená táto časť kapitoly zaoberajúca sa Návrhom zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o výhradách vo svedomí. Táto analýza bola publikovaná pod názvom „Koniec reprodukčných práv žien na Slovensku: Zmluva o výhrade svedomia medzi Slovenskou Republikou a Svätou Stolicou“, pre občianske združenie Možnosť voľby pripravila Jarmila Lajčáková, Január 2005, k dispozícii na http://www.moznostvolby.sk.

[26] Pozri dáta Slovenského štatistického úradu so sčítania obyvateľstva v roku 2001, dostupné na http://www.statistics.sk/webdata/slov/scitanie/tab/tab4a.htm .

[27] Jarmila Lajčáková, „Koniec reprodukčných práv žien na Slovensku: Zmluva o výhrade svedomia medzi Slovenskou Republikou a Svätou Stolicou“, op. cit., ods. 18.

[28] Pozri všeobecne vplyv obmedzeného prístupu k metódam plánového rodičovstva na zdravie žien napr. Elisabeth Ahman & Iqbal Shah, Unsafe Abortion: Global and Regional Estimates of the Incidence of Unsafe Abortion and Associated Mortality  4th ed. (Geneva: World Health Organization, 2004).

[29] European Union Network of Independent Experts on Fundamental Rights, Opinion No. 4-2005: The Right to Conscientious Objection and The Conclusion by EU Member States of Concordats with the Holy See, 14 December 2005, CFR-CDF. Opinion 4-2005.doc. 

[30] Ibid. str. 16, 20.

[31] OSN, Výbor pre odstránenie diskriminácie žien, “Všeobecné odporúčanie č. 24, Ženy a zdravie (Článok 12)”, (20. zasad. 1999) v Compilation of General Comments and General Recommendations by Human Rights Treaty Bodies U.N. Doc. HRI/GEN/1/Rev.7 (2004), ods. 11. [ďalej len “Výbor pre odstránenie diskriminácie žien, “Všeobecné odporúčanie č. 24““]

[32] OSN, Výbor pre odstránenie diskriminácie žien, Záverečné zistenie: Chorvátsko, 14/05/98, U.N. Doc. A/53/38, ods. 109.

[33] Vláda SR, uznesenie č. 870/2006, „Druhá a tretia periodická správa SR k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) (za obdobie 1998 – 2006).

[34] Ústav zdravotníckych informácií a štatistiky, „Zdravotnícka ročenka SR 2004“, Bratislava 2005.

[35] Národné centrum zdravotníckych informácií, „Potraty v SR v 2005“, roč. 2006, ZŠ 7-2006, Bratislava, tab. 1.

[36] Ministerstvo zdravotníctva SR, „Návrh Národného programu ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia v SR“, návrh predložený na rokovanie vlády SR dňa 26. marca 2008, časť 6.  

[37] Ibid. časť 8.1, 8.2.

[38] OSN, Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, „Všeobecný komentár č. 14: Právo na najvyššie dosiahnuteľný štandard zdravia Čl. 12”, (22nd Sess. 2000), in Compilation of General Comments and General Recommendations by Human Rights Treaty Bodies U.N. Doc. HRI/GEN/1/Rev 5 (2001), ods. 12.

[39] Výbor pre odstránenie diskriminácie žien, “Všeobecné odporúčanie č. 24“, op. cit., ods. 21.

[40] OSN, Výbor pre práva dieťaťa, Všeobecný komentár č. 4 (2003): Adolescent health and development in the context of the Convention on the Rights of the Child, CRC/GC/2003/4, 33. zasad., 1. júl 2003, ods. 32.

[41] Biskupi: Príručka sexuálnej výchovy je technická príručka, TASR, 28.8.2007

[43] Národný program ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia, návrh predložený Ministerstvom zdravia SR, máj 2008

[44] Zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších právnych predpisov, príloha č. 2 k nariadeniu vlády č. 577/2004 Z. z., Rozsah úhrady zdravotných výkonov pri chorobám zo zoznamu chorôb podľa § 1 odseku 1 nariadenia.

[45] N A R I A D E N I E V L Á D Y Slovenskej republiky z 20. decembra 2006 o podrobnostiach o odberoch, darcovstve tkanív a buniek, kritériách výberu darcov tkanív a buniek, o laboratórnych testoch požadovaných pre darcov tkanív a buniek a o postupoch pri odberoch buniek alebo tkanív a pri ich prevzatí poskytovateľom zdravotnej starostlivosti

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: